Písal sa rok 2010, bol krásny zimný večer. Všade naokolo chaoticky poletovali rozkošné snehové vločky. Ticho sa rozliehalo po nádhernej zimnej krajine. Len v domkárskej klubovni bolo veselo. Stretlo sa tam veľa, veľa skupiniek . Jednou z nich bola aj skupinka Uhľohydrátov. Rozhodol som sa, že budem pozorovať práve túto. Panovala tam perfektná atmosféra. Asi sa všetci na toto stretko tešili. Aspoň tak vyzerali. Malo sa to každú chvíľu začať. Len sa ešte čakalo na niektorých oneskorených členov.
Konečne sa to začalo, úvodné slová patrili nášmu Pánovi. Potom nasledovalo niečo veľmi neobvyklé . Začali sa rozprávať o nejakej dobrej novine. Časom som pochopil ,čo je to koledovanie a že peniažky, ktoré vykoledujú, poputujú pre tých, ktorý to potrebujú: pre ľudí v Afrike a pre zlepšenie ich životného prostredia. Rozdelili si básničky a ja som čakal čo sa bude diať. Očividne to skoro nikto nevedel. Iba jedno dievča, ktoré oslovovali Barborka. Predpokladám, že to bola ich animátorka.
Ponáhľala sa zobrať kocku . Všetci vrátane mňa už boli nedočkavý. Priniesla kocku a postupne začala vyberať z tašky, rukavice, čiapku, šál, nožík, vidličku a nakoniec čokoládu. Pri pohľade na čokoládu tváre všetkých detí zdobil úsmev. Barborka vysvetlila pravidlá hry a mohlo sa začať. Kocka putovala z ruky do ruky a každý sa usiloval hodiť šestku, pretože iba tak sa mohol začať obliekať do čiapky, šálu a lyžiarskych rukavíc, zobrať do ruky malý príbor a snažiť sa odkrojiť si kúsoček čokolády. Háčik bol v tom, že počas tohto obliekania, kocka putovala ďalej a ak niekto hodil šestku, musel mu hráč, ktorý sa obliekal, podať všetky veci a skúšať šťastie v ďalšom kole. Oni ma nevideli, tak mi bolo ľúto, že som sa nemohol pridať. Bola to veľká zábava.
Keď už bola čokoláda zjedená, myslel som si, že už pôjdu domov, pretože už ani z druhej časti klubovne som nepočul nijaký ruch. No mýlil som sa. Zobrali si stoličky a dali si ich do kruhu. Išli sa zahrať hru Mestečko Palermo, pretože, ako som sa dozvedel, veľmi sa to chcela hrať mladšia chlapčenská časť tímu a minulé stretko to nestihli. A keď aj túto hru dohrali, povypytovali sa svojich animátorov, kedy bude ďalšie stretko. Tí však presne nevedeli odpovedať, no povedali, že sa včas dozvedia.
Ja neviem či sa budem môcť isť ešte niekedy pozrieť na túto skupinku ,no chcem sa im poďakovať za toto energiou nabité stretko, ktoré ma povzbudilo do ďalších dní a naplnilo ma radosťou z krásneho spoločenstva.
Pozorovateľ
