Bol pekný deň a tak si vravím, že sa idem prejsť. Po dedine sa mi chodiť nechcelo, ťahalo ma to do prírody, a tak som sa vybrala na kalváriu.
Už z diaľky som videla, že tam niekto stojí. Bola to skupina detí. Keď som podišla bližšie, uvidela som, že v rukách majú igelitové vrecia na odpad. Chcela som sa opýtať, načo sú im na prechádzke vrecia, ale nechcela som byť zvedavá, a tak som sa len pozdravila a pokračovala v ceste.
Ako som tak išla od zastavenia k zastaveniu, pod sebou som opäť uvidela tie deti, ako kráčajú po chodníku a obzerajú sa kade-tade. Zrazu mi jedno z deti zmizlo z dohľadu a už som počula len šuchotanie a praskanie malých konárikov popadaných na zem. Aj by som sa už bola opýtala, čo to robia, ale bola som dosť ďaleko, a tak som opäť len pokračovala v ceste.
Konečne som dorazila na vrchol ku kaplnke a rozhodla sa, že si trocha oddýchnem. Sadla som si na lavičku, dýchala čerstvý vzduch a rozhliadala sa vôkol seba. Po čase som znova začula deti s vrecami, už boli na lúke za mnou. Vtedy som konečne uvidela a pochopila, čo to vlastne robia.
Zbierali odpadky a všetok materiál, ktorý do prírody nepatrí. Po chvíli dorazili ku mne z dvoma plnými vrecami odpadu, kýbľom a nejakými plechmi. Odhodlala som sa a opýtala som sa ich, prečo to robia práve tu. Najstaršie dievča mi povedalo, že keďže sa blíži Veľká Noc, rozhodli sa odstrániť odpadky z krížovej cesty. Zamyslela som sa nad tým, že to vôbec nebol zlý nápad. Bude tu na Zelený štvrtok aj na Veľký piatok krížová cesta. Vôbec som si nemyslela, že tu môže byť toľko odpadu.
Poďakovala som im za vysvetlenie a pobrala som sa so spokojným svedomím domov. Som rada, že ešte sú deti, ktoré chcú pomáhať prírode a ľudom okolo seba namiesto vysedávania za počítačom. Ešte raz som sa obzrela a obdarovala ich ďakovným úsmevom.
